Stáva sa, že nerozumiete sami sebe, keď zareagujete tak čudne nerozumovo a impulzívne...čím človek viac ľúbi, tým je zraniteľnejší a potom aj citovo nevyspytateľnejší...chcela som ten princíp v sebe úplne zavrhnúť a možno nenávidieť....ale uvedomila som si, že to niečo neidentifikovateľné v nás spôsobuje aj to, že sa zamilujeme...že sa pre nás niekto stane dôležitejším, než všetci ostatní...uvedomujete si, že sa viac tešíte, keď vám napíše, že pozornejšie čítate jeho slová a všímate si každučký detail, aký má hlas, keď s vami hovorí, ako vás oslovuje...a zistíte, že pre vás nie je ako ostatní, že cítite niečo iné, keď počujete jeho meno, že nie je zrazu jedným človekom z davu...že je vašim súkromným vesmírom...teda dňom i nocou...svetlom i tmou...vodou, zemou, po ktorej chodíte, aby ste mali v živote istotu, vzduchom, bez ktorého sa nedá existovať....vidíte v ňom stromy i kvapky rosy...chceli by ste s ním prežiť všetky dažde sveta- môj kráľ dažďov...a v jeho dlaniach vidieť tie konvalinky a fialky a klinčeky, ktoré vás tešia...
Všetky veci sa vám vidia úplne prirodzené...nikdy predtým som nikomu nespievala, ani nečítala o Maruške...a viete sa smiať, naučíte sa trocha žiarliť...a mať celkom rád seba samého...a byť romantikom, takže prekvapujete aj seba...
Kedysi som povedala kamarátke, ktorá stále hľadala absolútnu a bláznivú lásku, aby sa zobudila, lebo nemôže ľúbiť tak úplne bezhranične a nekriticky ako keď mala 17...pretože človek sa mení a dozrieva a skúsenosťami sa stáva skôr skeptikom a do vzťahu už ide s myšlienkou, že stať sa môže všeličo a podvedomé zadné dvierka si necháva vždy pootvorené...že nikdy už nebude milovať tak....
Mýlila som sa....dá sa to...a ľúbite bláznivo, šialene, nekriticky, občas sebazničujúco, vášnivo, so smiechom, láskou v očiach....a máte radi ten pocit v sebe, že ste objavili zázrak...svoje vlastné „Čudo"...
Chcela by som byť dokonalá.....ale neviem to, neviem nebyť občas „ješitná", trucovitá...nevyžadovať si absolútnu pozornosť, som „urozprávaná", často tak trochu „cvok" ...no taká som, občas neznesiteľná, občas tvrdohlavá...nezodpovedná...a všelijaká...no snáď sa ma dá milovať aj takú... lebo ja ľúbim...a nie je to žiadna zrada...
Slová často nevedia dostatočne vyjadriť to, čo cítime...ani ako veľmi ľúbime, ani ako veľmi nás niečo mrzí...ako bolí človeka v nás, že sme niekoho zranili...vieme to povedať objatím, postrapatením vlasov...úsmevom...pritúlením...lebo najkrajšie vyznania sú tie najjednoduchšie, najobyčajnejšie...ľudia si však neuvedomujú, ako veľa majú len tým, že sa môžu dotknúť toho, pri kom im končí a začína celý svet...